V 6. časti série článkov Dejiny vytesané do kameňa sme vám priniesli informácie o slovanských runách. Hlavne o tom, že je veľmi pravdepodobné, že naozaj existovali a neboli len výplodom falšovateľa, ktorý chcel ukázať gramotnú – viac veľkolepú ako skutočnú – vzdialenú minulosť slovanských kmeňov.
Pravdou je, že na základe lánskej runovej kosti, nájdenej v Českej republike roku 2017 vedci dokázali, že existovalo aj slovanské písmo dávno pred príchodom Cyrila a Metoda. No nie je to jediný dôkaz, ktorý sa v modernej dobe našiel. Bohužiaľ, bol však vždy zavrhnutý ako falzifikát, či podvod.
V dnešnej časti sa bližšie pozrieme na dva neslávne známe nálezy zo slovanských susedných území. V čase ich objavenia boli skúmané a zaškatuľkované ako falzifikáty. Reč je o mikorzynských kameňoch nájdených v Poľsku a o rozwadowskej kopii, nájdenej na území dnešnej Ukrajiny.
Mikorzynské kamene
V polovici 19. storočia bol nález dvoch záhadných takzvaných mikorzynských kameňov vo Veľkopoľskom vojvodstve, v obci Mikorzyn, vtedy v provincii Poznaň v Pruskom kráľovstve, vraj falošný. Po šírení správ o „nálezoch“ vznikli vedecké a ideologické spory. Diskutovalo sa o veku a význame rytín. Verilo sa, že kamene sú stopou pohanských slovanských čias.
Zaujímavá bola najmä diskusia na tému slovanského runového písma, o existencii ktorého sa presvedčili mnohí učenci 19. storočia. Vzhľad mikorzynských kameňov podnietil výskumníkov, aby sa zaoberali otázkou ich pravosti. Uskutočnili sa pokusy prečítať nápisy.
Čo sa týka kameňa s ľudskou postavou, bolo to okrem iného „zhromaždenie na počesť veľkého Prowa“ a „Zomrel Proweho nevoľník“. Niektoré z možností, ako rozlúštiť runy obklopujúce koňa, sú: „vojnové stretnutie. Bože, daj mi silu do vojny“ a „Bohdan, spravodlivý vojak zomrel.“
Karol Estreicher považoval mikorzynské kamene za priehľadný falzifikát a upozornil na sviežosť kresby, nedostatok božstva Prowe v slovanskom panteóne – malo by to byť Prone, teda Perun – a pravdepodobné kopírovanie siluety koňa z vyobrazenia boha Światowida v Zbruczi a postava údajného Proweho z kresby v Lelewelovej knihe.
Na stránke múzea Malopolska je uvedené, že mikorzynské kamene sú dnes potvrdené falzifikáty, dokonca píšu, že všetky „údajné slovanské runy údajne objavené v mnohých krajinách boli v skutočnosti podvody alebo chyby spôsobené príliš aktívnou predstavivosťou.“
Tvrdia, že Mikorzynské kamene sú len kameňmi neznámej chronológie, zatiaľ čo rytiny na nich sú falzifikátom starým 150 rokov; tvorcu rytín primäla k ich falšovaniu zrejme depresívna realita doby, keď bolo Poľsko rozdelené. Chcel/a ukázať gramotnú – viac veľkolepú ako skutočnú – vzdialenú minulosť slovanských kmeňov, pravdepodobne preto, aby pozdvihla poľské srdcia.
Posledná veta na stránke múzea dokonca hovorí, že Mikorzynské kamene sú mementom, že aj veda sa na svojej ceste k pravde mýli. Ale je to naozaj tak?
Rozwadovská kopija
Predmetná kopija bola nájdená v Soshychne (Ukrajina) na jar roku 1858. Soshychne bola vtedy dedina. Väčšie mesto je Kovel juhozápadne od Soshychne. Keďže Kovel sa tiež ľahšie vyslovuje, oštep sa stal známym ako Kovelov oštep.
Kopija bola nájdená, zrejme farmárom, keď bol kopec po prvý raz vyčistený na orbu. Na mieste bol vtedy aj miestny nájomca pozemku, pán Jan Szyszkowski, pre ktorého farmár pracoval a podarilo sa mu oštep zachovať.
V lete toho istého roku ho navštívil príbuzný Aleksander Szumowski, ktorému artefakt daroval. Szumowski, ktorý videl inkrustované runy, bol nadšený a navrhol pokračovať v oblasti s pravidelnými vykopávkami. (V dôsledku toho bola v roku 1859 na rovnakom mieste objavená aj hlava kladiva).
V každom prípade medzitým Szumowski uvádza, že v roku 1859 cestoval do Kyjeva a potom v roku 1862 do Varšavy a Krakova, aby zistil, čo znamenajú runy, ktoré boli jasne viditeľné na hrote kopije. Neskôr bola vydaná krátka novinová publikácia (od istého Kraszewského, s ktorým sa Szumowski radil), opisujúci tento objav, ale okrem toho sa nič zásadné nestalo a nikto sa tým príbehom nezaoberal.
Szumowski predpokladal, že nezáujem o jeho objav mohol byť spôsobený vtedy zúrivou kontroverziou okolo takzvaných Mikorzynských kameňov, ktoré vyšli najavo v roku 1855 a ktoré obsahovali runy. Po niekoľkých rokoch skúmania mnohí analytici dospeli k záveru, že ide o falzifikáty. (môžete ich vidieť v Archeologickom múzeu v Krakove). Szumowski teda naznačuje, že vedecký svet sa nechcel popáliť tým, že sa bude radovať z objavu ďalšieho údajne starovekého runového artefaktu.
Szumowski poznamenal, že po počiatočnom sklamaní bol nútený vzdať sa vlastnenia hrotu oštepu. Či ho dal do záložne za peniaze a potom ho dostal späť, nie je isté. Medzitým, v roku 1865, bol nájdený ďalší hrot oštepu v Dahmsdorf-Müncheberg v Brandenbursku a Szumowski začal hľadať ďalšiu príležitosť na zverejnenie svojho nálezu.
Najprv chcel objav runového hrotu zverejniť v Zeitschrift fuer Ethnologie v Berlíne, s ktorou mu Kyjevský archeologický kongres ponúkol pomoc. Szumowski si začal dopisovať s dánskym runológom Wimmerom, ktorý odmietol počiatočné označenia na pravej strane, prečítal text sprava doľava a dospel k záveru, že oštep nesie meno majiteľa, konkrétne ARI[D]S. „D“ predpokladal Wimmer, pretože predtým sa s takouto runou nestretol. Szumowski nesúhlasil s Wimmerom v odmietnutí čítania písmen smerom doprava.
Po tom všetkom cestovaní, diskusiách a korešpondencii túto záležitosť napokon zverejnil Szumowski, ale až v roku 1876 v poľskej publikácii Archeologické správy (Wiadomości Archeologiczne), zväzok 3.
Po svojom debute v poľskej archeologickej literatúre sa dostal do širšieho povedomia nemeckých archeológov a jeho opis bol uverejnený v roku 1879 v 2. zväzku Materiálov pre prehistóriu človeka vo východnej Európe (Materialien zur Vorgeschichte des Menschen in ostlichen Europa). Z tejto publikácie pochádzajú najznámejšie obrázky oštepu. Poukazujú tiež na podobnosť s hrotom oštepu, ktorý katalogizoval Dmitrij Jakovlevič Samokvasov.
Vo svojej diskusii o náleze Szumowského Cohn a Mehlis poukazujú na možnosť, že Mikorzynské kamene v skutočnosti nie sú falošné. Poukazujú však na to, že nápis v skutočnosti nie je jasne čitteľný a jednotlivé znaky pochádzajú z rôznych kultúr a z písiem.
Tento názor zastávajú hlavne na základe znaku, ktorý pripomína svojím tvarom dnešnú číslicu „2“. Samozrejme, že arabské alebo hinduistické čísla v tom čase ešte neboli zavedené do Európy – ich prvé známe západné použitie je v Codex Vigilanus z 10. storočia.
Indické dévanágarí číslo „2“ je podobné, ale nemožno ho nájsť na našom území pred 7. storočím, keďže predtým mal indický číselný systém paličky pre číslo dva ako Rimania.
Ďalšou možnosťou je, že autor runy používal formu gréckeho. Toto písmeno, ktoré je druhým písmenom ich abecedy, bolo použité na označenie čísla „2“.
Ostatné symboly sú veľmi podobné germánskym runám na označenie mesiaca/slnka. Následne sú tam dva symboly pripomínajúce hákové kríže, ktorá však autori článku interpretujú ako talizmany šťastia, alebo možno ako symbol ohňa prirovnaním tohto znamenia k obrázku dvoch palíc, ktoré sa šúchajú o seba, aby vzplanuli.
Zaujímavé je, že na každej strane symbol, ktorý vyzerá ako číslo „2“ s ďalším „2“ zdieľajúcim základňu a vyleptané obrátene je tiež zobrazený na kopiji Dahmsdorf-Müncheberg. Aj keď v tomto prípade je zobrazený rovnobežne, na rozdiel od obráteného.
Nič z toho samozrejme nedokazovalo existenciu slovanského písma či runového písma a ako sme uviedli v začiatku článku, boli tieto nálezy roky kategorizované ako falzifikáty. To všetko sa však musí zmeniť objavom lánskej runovej kosti, ktorá na základe vedeckého výskumu bola preukázaná ako dôkaz toho, že aj Slovania používali písmo a číslice na zaznamenávanie dôležitých informácií dávno pred príchodom Cyrila a Metoda.
